Na zlepšenie našich služieb používame cookies. Nastavenie používania a dostupnosti cookies môžete upraviť v nastaveniach svojho prehliadača.

Vítajte v 760 ročnej Moldave

      Milí návštevníci!

      Srdečne Vás všetkých vítam v malom mestečku, ktoré má za sebou nevšednú históriu.

     Moldava nad Bodvou, alebo, ako bolo pôvodne označené v prvej písomnej zmienke o našej obci – „villa Zekeres“ – usadlosť kráľovských povozníkov, dnes píše vyše 800 ročnú históriu.

     Naše mesto sa po prvýkrát spomína vo vyššie menovanej forme, v kráľovskom dokumente, ktorý na vlastnú žiadosť Jasovského premonštrátskeho opátstva vymedzuje jeho hranice. Dokument je obnovením vyše storočného dokumentu, ktorý bol zničený v dôsledku pustošenia Tatárov v rokoch 1241/42.

     Prvé kroky ľudských nôh sa však objavili na tomto území ešte skôr. Rovnako, aj v oblasti povestí a legiend siaha naša história ešte hlbšie. V povesti o založení mesta sa hovorí o rozprávkových bytostiach, o vílach a iných čarovných postavách. Jedno je však isté. Keď sa človek usadil na tomto mieste, všetko okolo nás vyzeralo trochu inak. Moldavu z východnej strany obklopovali močaristé miesta, zo západnej strany tiekla nespútaná riečka Bodva, rozvetvujúca, a často meniaca  svoje spletité korytá. Zo severnej strany viedla cesta do Košíc a z južnej strany smerom na dolnú zem. Iba tieto svetové strany museli miestni zabezpečiť proti nepriateľom. Z východu a zo západu sa ťažko dostali do mesta. Takto vznikli naše staré mestské brány – južná a severná, ktoré dnes pripomína už iba pamätná tabuľa, ktorú (tú na severnej strane) ste si aj Vy mohli všimnúť pri prechádzke sem do nášho „mini-múzea“.

     Aby sme Vám predstavili aj toto konkrétne miesto, opäť sa musíme vrátiť do minulosti. Nachádzame sa mimo bývalých mestských hradieb. Nie je to náhoda, veď niektorí remeselníci, tak aj kováči, alebo napríklad aj niektorí hostinskí mali svoje pôsobisko mimo hradieb, ktoré sa veľmi skoro ukázali ako príliš úzke. Hradby zostali slúžiť iba pre prípady nebezpečenstva. No, práve, že tých prípadov nebezpečenstva bolo neúrekom. Moldava stojí na križovatke nielen obchodných ciest smerujúcich z Dolnej Zeme do Poľska (iste Ste už počuli o vínnej, či železnej ceste), ale stáli aj v ceste mnohých vojsk, ktoré tiahli, či už do stredu bývalého Uhorska, alebo z východu na západ. Tak sem často zavítali dobyvatelia z východu (Turci, Tatári, Kozáci a podobne), alebo cisárske a často aj české, či poľské vojská, ktoré si hľadali opory proti Košiciam, alebo voči Budínu a ostatným uhorským mestám. Veru tak, raz vypálili Moldavu kuruci, a raz cisárski vojaci („labanci“, ako ich vtedy nazývali), a to boli iba protivníci vrámci vlastnej krajiny.

Základ tejto miestopisnej zbierky začal budovať pán Béla Remák, vtedy vychovávateľ miestnej, strednej poľnohospodárskej školy, dnes už dôchodca a stále aktívny nadšenec. Od svojho príchodu do mesta začal postupne zbierať hlavne národopisné pamiatky a už v roku 1987 zorganizoval výstavu, ktorá sa po rôznych strastiach a „vyhnanstve“ v nevyhovujúcich malých priestoroch, sa nakoniec dostala sem do starej kováčskej dielne majstra Gejzu Zsolnera, ktorý tu pôsobil v prvej polovici 20. storočia. Duch „Géza báčiho“ dodnes určuje smerovanie nášho mini-múzea, alebo ak chcete – miestnej národopisnej expozície.

     Moldava, a to treba zdôrazniť, bola osada remeselníkov. Vynútila to najskôr blízkosť Turnianskeho kráľovského hradu a vierohodného miesta Jasovského opátstva, ale aj pomerná blízkosť kráľovského mesta Košice, ako aj baníckych oblastí smerom na sever (Spiš) alebo západ (Gemer). Nadto všetko potom posilnila takéto smerovanie aj tradícia a skutočnosť, že mestečko nemalo v chotári dostatok (skôr žiadnu) úrodnú pôdu. Tá, akože pôda, kde sa dalo hospodáriť, pripadla skôr susedom, ako sú Mokrance a Budulov.

     Viem, že sa teraz v duchu pýtate, kedy sa konečne dostaneme k pečeniu chleba! Príde na rad aj to, ale bez prehľadu toho, čo tu okolo po stáročia bolo, ťažko by Ste vedeli správne predstaviť o čo nám ide.

     Nuž vráťme sa ešte k remeslám. Človek žije chlebom, chlieb je jednou zo základných potravín, ale vieme, že „bez práce nie sú koláče...“ Naše okolie vypestovalo obilniny, a pri Bodve bolo aj veľa mlynov – hľa opäť remeslo a remeselníci! Najbližšie k Turnianskemu hradu a k Jasovskému opátstvu (kláštoru) boli mlyny a pekárne, ktoré dodávali chlieb priamo osadenstvu hradu a mníchom premonštrátom. Jesť ale museli aj ostatní remeselníci – a práve im slúžili mlyny, mlynári a pekári, ktorí boli o niečo ďalej – a myslím, že do tejto kategórie patrili aj moldavské mlyny. Tých bolo viacero, niektoré sa zachovali dodnes, iných miesta by sme už ťažko hľadali, lebo sa krajina tak veľmi zmenila, a ďalšie ani nevieme kde boli. To nevieme, to je veru časté slovo v miestnej regionálnej histórii, nakoľko o toto práve ide – odhaľovať tajomstvá, a tie sa začínajú práve slovami „nevieme“, „pravdepodobne“, „asi“ a podobné. To nevieme, ale vieme veľmi málo aj o pekárniach v minulosti na území mesta. (Samozrejme nesmieme zabúdať ani na skutočnosť, že chlieb sa piekol v malom, väčšinou v každej jednej domácnosti, a preto nehľadajme pekárne, aké poznáme dnes!) No a také jedno domáce miesto, kde sa piekol chlieb, môžete vidieť aj tu, v kuchyni a na dvore tejto moldavskej kováčskej dielne.

     A teraz naozaj už niečo o našom každodennom chlebe. Hovorí sa, že chlieb je našou základnou potravinou, okolo ktorej sa zoskupujú všetky ostatné. Chlieb je rozšírený na celom svete, ale nepripravuje sa všade rovnako a z rovnakého materiálu. Naviac je ako základná surovina pre chlieb rozšírené obilie. V našich končinách je to prevažne pšenica, z ktorej sa pripravuje, či dnes už skôr vyrába, biely chlieb. O niečo menej suchý je ražný chlieb, ale v súčasnosti sa medzi surovinami objavuje veľmi často aj jačmeň, ovos, kukurica, ba aj zemiaky. Podomácky pripravený chlieb sa všeobecne považuje za najlepší.

     Možno Ste už počuli, že v najstarších časoch sa obilie mlelo medzi kameňmi, až neskôr prišli nám známejšie mlyny. Do múky, ktoré sa pripravilo ručne, alebo pomocou zvieracej sily, či energie vodných tokov (prípadne aj veternej energie) sa pridávala voda, kvasnice – hotové cesto sa ale ešte muselo a musí aj dnes upiecť. Na to sa najprv používali horúce kamene, potom pece a dnes už rôzne stroje, zariadenia. Ani soľ sa nepridávala hneď od začiatku, dokonca je známe, že Mojžiš zakázal na Veľkú noc podávať solený chlieb. U Židov sa tak vyvinul zvyk, predpis používať „maces“. Pečenie chleba bolo rozšírené už v starom Egypte. Od nich prevzali technológiu Gréci, ktorí za vynálezcu považovali Dionysia. Na veľké slávnosti sa v gréckych mestách prenášali v sprievodoch veľké kusy chleba. Je zaujímavé, že Rimania pravý chlieb a pece prevzali až okolo roku 170 pred Kristom, ale už za čias prvého cisára Augusta, sa pečenie chleba veľmi rozšírilo v celej ríši. Latinský názov – „panis“ pre chlieb, si požičali z vlastnej mytológie. Obraz rímskeho boha Pan-a sa tak dostal priamo na čerstvý chlieb. Od Rimanov sa pečenie chleba dostalo ku Gallom, ktorí vraj ako prví začali pripravovať kvasený chlieb. Medzi nemeckým národom sa pečený chlieb rozšíril pomerne neskoro, až v stredoveku. No ale čo by sme potom na termín „neskoro“ povedali v prípade Švédov, ktorí sa k tejto forme dostali až v 16. storočí. Zariadenia na miesenie  vraj pripravili ako prví na svete majstri vo Viedni, v roku 1787, ale túto prioritu spochybňujú tak v Holandsku, ako aj v talianskom Janove. Všeobecne sa vo svete stroje na miesenie rozšírili od roku 1810, potom, ako Francúz Lembert a Fontaine, postupne do roku 1839 zdokonalili tento vynález.

     Zvláštnu pozíciu má chlieb aj v náboženstve, a teda aj v kresťanskej liturgii. Spomeňme si len na „lámanie chleba“. Chlieb je tak nielen súčasťou Svätej omše, nie len základnou potravinou človeka, ale aj základnou „potravou ducha“. Kánon, čiže vnútorné zákony Cirkvi podľa príkladu Ježiša Krista predpisujú, že „hostia“ – premenené telo Kristovo, sa pripravuje výlučne zo pšenice a má byť čerstvé a nekvasené. To je v prípade latinskej cirkvi. Na východe je to inak. Tam zostal zachovaný kvasený chlieb, čo vyjadruje aj pomenovanie – prosphora (oblata, obeta).

     Tak a teda späť k histórii, a to k tej moldavskej. Keď ešte Švédi vôbec nepoužívali pečený chlieb, tu v Moldave, ale aj napríklad u Tatárov, bol známy. V rokoch 1241 – 42 vtrhli do našich končín obávaní Tatári, ktorým sa občas hovorilo aj Mongoli. (Jedno aj druhé je pravda. Mohli by sme dlho rozprávať o tom ako vznikali a rozpadali sa kmeňové zväzky východných nomádov, kočovníkov veľkých stepí, ktoré dnes vo väčšine patria k Ruskej Federácii.) (Mimochodom, v rozpore so všeobecnou mienkou, kultúre kočovníkov ďakuje západný svet mnohým vynálezom. Napríklad také nohavice. Ak by sme nasledovali Rimanov, tie by sme asi vôbec nepoznali a všetci by sme tu behali v tógach.)

     Tatári – hanlivo ich ako nepriateľa častovali prezývkou „psohlavci“ - teda Tatári so psou hlavou – škaredí, strach naháňajúci bojovníci. Po bitke pri neďalekej Muhi, v ktorej porazili uhorské vojská, rozbehli sa po celom kráľovstve. Nedotknuté zostali iba nedobytné hrady, ale tých bolo málo. Prišli aj do Moldavy. Časť obyvateľstva sa uchýlilo severnejšie, do obce Spišské Vlachy a druhá časť si našla skrýše na blízkom okolí. Napríklad vo veľkej moldavskej jaskyni, ktorá je ozajstným labyrintom. Tatári obkľúčili vchod a rozhodli sa, že vyhladujú Moldavčanov. Nevedeli však, že jaskyňa má aj iné vchody, a nakoniec naleteli na lesť. Ľudia, ktorí sa ukrývali v hĺbke jaskyne, položili na dlhú pekárenskú lopatu chlieb – ten ale bol upečený z ich posledných rezerv. Tatári to nevedeli. Miestni do stredu chleba napichli sviečku, aby to bolo dobre viditeľné aj v tme. Potom na dlhej lopate, aby ich nezasiahli šípy Tatárov, vystrčili chlieb do vchodu jaskyne. Tatári si mysleli, že takto im Moldavčania dávajú najavo, že majú dostatok potravín. Prešla im trpezlivosť a odtiahli od jaskyne preč.

Ostatní Moldavčania sa sem vrátili až postupne, niektorí až o desať rokov neskôr. Ľudia, ktorí tu zostali, začali im hovoriť, že to sú tí zo Spiša – szepesiek, szepsiek – takto sa postupne zmenil názov nášho mestečka zo Szekeresfalva (v preklade cca Vozokany) na Szepsi.

     Pečenie chleba podomácky sme sa snažili obnoviť v roku 2000 – 2001 práve tu v kuchyni kováčskej dielne Gejza báčiho. Chlieb sa vydaril a slávnostne bol posvätený v miestnom r. kat. kostole. O vyše desať rokov na to sa postavila aj tá pec na dvore, ktorú tiež môžete pozrieť. A nie len to, začiatkom nášho tisícročia sme tu so skupinkou nadšencov vyskúšali aj piecť vianočné oblátky starou technikou. Robí sa to v železnej forme, na ktorej sú vryté aj negatívy obrázkov, ktoré potom vidno na hotovom produkte.

Vianočné oblátky majú, tu v Moldave, tiež zaujímavú históriu. Ešte aj ja sa pamätám na časy zo šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy starý pán kantor na bicykli roznášal do rodín oblátky. Ten pán už bol veľmi starý a mal nie šedivé, ale až biele fúzy – dlhé a hrubé. Mne ako dieťaťu sa zdalo, že mu to až  vadí pri bicyklovaní. Bál som sa, že sa mu fúzy pripletú medzi špice na kolese a on spadne. Ale nespadol. Bol veselej povahy a keď sa prechádzal okolo domu môjho dedka – tí dvaja sa vždy naťahovali - „Kto sa dostane skôr do cintorína?“ - kto koho prežije. Myslím, že to nakoniec vyhral ten fúzatý cyklista.

     Keď pôjdete von z tejto porty na ulicu, nezabudnite si všimnúť na stene dielne znak cechu kováčov z roku 1499. Je to spomienka na starých moldavských majstrov.